Capitol 13

3. june 2012 at 18:26 | lucienne
13
Dnes je náš posledný deň pri krásnom, slanom, nekonečnom jazere, ktorému hovoria more a v krásnej slnečnej krajine
kde si ľudia hovoria, že Taliani...
S Justinom sme si predvčerom písali skoro hodinu a napísal mi, že či prídem v piatok do kostola, lebo,
že mi potrebuje niečo povedať, ale osobne. Pýtala som sa Johna, kedy sa zajtra vrátime a vravel, že tak okolo piatej.
Takže to stíham.Som zvedavá, čo dôležité mi chcel Justin povedať. Toto bola tá najlepšia škola v prírode!
Ako trieda sme sa tu ucelili a zlepšili si vzťah ako parta, pomerila som sa s Johnom, krásne sme sa okúpali
a prežili sme veci, na ktoré nezabudnem do konca svojho života. Zajtra nastúpime do lietadla a o hodinku a niečo sme doma.
*
V lietadle za mnou prišiel John. ,,Kate (moja mama) mi volala, že večer okolo siedmej má stretávku so školy.Vráti sa
až ráno, takže sme doma sami..." zasmial sa John.
,,V pohode," povedala som.,,Ja sa vrátim tak okolo desiatej a potom vybaľovať...ach, asi to nechám na zajtra."
,,Hm, dobre..." povedal John a otočil sa, lebo ho ktosi volal.
Vedľa mňa sedela Vanessa s Tanyou. Ani jedna zjavne nepočúvala náš rozhovor, ale veď to je jedno. V lete sa idú brať.
Pristátie bolo trošku hlučné, ale už som si za tie cesty s lietadlom zvykla.
Na letisku na nás čakala mamka.Oboch nás vzala do náručia.
,,Ahoj mami," povedala som priškrtene v jej objatí. ,,Ahojte! Ako rada vás vidím. Už sa teším, čo ste mi priniesli,"
uškrnula sa na nás.
Rozlúčila som sa s učiteľkou a so spolužiakmi. Niektorí na nás zvedavo zízali. Potom sme šli domov.
Doma som sa zbežne vybalila, teda, skôr vyhádzala veci na zem a dala som mamke darček. Kúpila som jej na letisku
taký krásny obal na iPhone.
John v Taliansku našiel jeden strašne pekný obchodík s látkami a kúpil jej tam jednu látku a knižku.Kniha je po anglicky.
Také dobré knihy na šitie sú väčšinou len po anglicky.
Moja mama je totiž módna návrhárka.Teraz ma malý obchodík a tam predáva svoje rôzne šité veci.
Potešila sa naším darčekom a my sme jej rozprávali ako bolo a tak...
Pred siedmou mamka odišla a ja som šla do kostola.
Prišla som pred kostol a tam na mňa už čakal Justin.Keď ma zbadal stáť pod schodami, usmial sa. Rozbehla som sa
po schodoch k nemu a skoro som si zlomila nohu. Objal ma a povedal: ,,Chýbala si mi."
Aj ty mne.Ako si sa mal?"
,,Ale...ušlo to a ty?"
,,Ja som sa mala perfektne! Ale veď skoro všetko vieš. Napísala som ti toľko listov a pohľadníc..."
,,To je pravda," smial sa. ,,Mám ich plnú krabicu..."
S Justinom sme si potom sadli na naše obvyklé miesto v zadu. Zvyčajne sedí s chalanmi a ja s babami, ale niekedy sedíme
aj spolu.
Omša nám rýchlo ubehla a vyšli sme von z kostola.
,,Chceš ísť do čajovne alebo sa ideme prejsť?" spýtal sa ma Justin.
,,Poďme sa prejsť," povedala som a šli sme do parku.,,A...čo dôležité si mi chcel povedať?" pozrela som naňho zvedavo.
,,No..." začal a sadol si na lavičku.Ja vedľa neho. ,,V lete sa sťahujeme do...do Anglicka," povedal Justin smutne.
Chvíľu trvalo, kým mi to došlo.
,,Nie!" skríkla som. ,,Len to nie! Čo tu budem bez teba robiť Justin?" tiekli mi polícach slzy.
,,Ideme tam kôli otcovej práci.Ponúkli mmu tam veľmi dobré miesto.Skúšal som ich presvedčiť.Vedia, ako ťa mám rád a
aj moji rodičia ťa majú veľmi radi.Ale ideme.Ach Bože! Ja tam tak nechcem ísť.Stratím všetko.Domov, školu, našu partiu,
teba...Neznášam keď sa musím niekde začleňovať a budem toho musieť toľko dohnať," povedal s bolesťou v hlase a objal ma.
,,Lenže to moji rodičia asi nechápu..." dodal.
,,Budeme si písať, budeme na skype každý deň..." hovorila som potichu, naliehavo a plačlivo.
Každý! Každý deň," pritakal Justin. ,,Aspoňže budeme jazdievať na vianoce a prázdniny...Tak sa budeme aspoň trochu
vídať..."povedal.
,,Myslíš, že nám to vydrží? Že budeme aj takto najlepsí kamaráti?" spýtala som sa pochybovačne.
,,My budeme vždy najlepší kamaráti! Keď už nám nie je súdené byť spolu- čo asi nie je, aj keď sa mi to teraz veľmi
ťažko prijíma-tak budeme navždy najlepší kamaráti!" pozrel sa uprene na mňa a potom ma pobozkal.Keď odo mňa odtiahol
pery, zašepkala som: ,,Navždy."
Potom som rozmýšľala, či sa mi to páčilo. Ach. Páčilo. A ešte ako...
Ale aj keď to bola pusa na ústa, teraz už neznamenala nič viac než naše blízke priateľstvo.
Keby ešte nejaká pusa bola a ja som vedela, že ešte nejaká bude, už nikdy nebude znamenať nič viac.
Aj keď sa nám to teraz iba ťažko prijíma.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement